Viacerí, najmä zahraniční samozvaní experti, sa nás
už roky a za výdatnej pomoci žurnalistických diletantov vytrvalo pokúšajú
presvedčiť o tom, že niečo ako vyspelosť krajiny,
dosiahnutý stupeň civilizačného vývoja, je určený predovšetkým
technologickou vyspelosťou. Inými slovami, krajina v ktorej
ľudia (nezriedka prisťahovalci) spravidla úplne bezdôvodne
stvoria-poskladajú nejaký výrobok, bez ktorého sa dovtedy ľudstvo pokojne
zaobišlo, je údajne vyspelejšia, viac civilizovaná ako krajiny, kde sa
ľudia takými zbytočnosťami nezaoberajú. Skúseným patavedcom je
zrejmá nezmyselnosť takýchto úvah, v záujme účinného boja proti
už zmienenému ohlupovaniu ľudí sme však pripravili krátky ilustratívny
patavedecký výklad, ktorý veci uvádza na pravú mieru.
Najdôležitejšie charakteristiky postupného vývoja
spoločnosti možno zistiť pozorným sledovaním elementárneho prvku
spoločnosti, teda človeka samotného. Je jasné, že kľúčové
schopnosti ľudského jedinca sú tesne späté s jeho schopnosťou
vyjadrovať sa, či už ústnym, alebo písomným prejavom. Bez takejto
schopnosti by si totiž ľudia nemohli vzájomne odovzdávať svoje
poznatky, organizovať život spoločnosti, a ani by nemohli
ohlupovať ostatných vyššie spomenutými bájkami o technologickej
úrovni ako o meradle vyspelosti krajiny.
Ak pozorne sledujeme, ako sa ľudský jedinec vyvíja,
je zrejmé, že spočiatku sú jeho schopnosti vyjadrovať sa úplne
žalostné, neskôr sa však postupne vyvíjajú – od nezrozumiteľného
bľabotania cez krátke, jednoslabičné („uáááááááá“, „ham“)
a dvojslabičné („mama“, „baba“) až k postupne stále zložitejším
viacslabičným slovám („pataveda“ a podobne) a ich skladaniu do
viet, článkov, literárnych diel a podobne. Niet pochýb o tom, že
ľudský jedinec, ktorý sa dokáže vyjadrovať viacslabičnými
slovami a ich ucelenými kombináciami, je na vyššom vývojovom stupni ako
ten, ktorý sa zmôže len na generovanie izolovaných, aj to kratučkých slov.
Ak sa teraz pozrieme na
jednotlivé krajiny a ich obyvateľov z pohľadu toho, ako sa vedia
vyjadrovať, poľahky zistíme diametrálne rozdiely medzi údajnou
úrovňou vyspelosti a skutočnosťou. Z dôvodov objektívnosti
vynecháme starostlivo pripravené vyjadrovanie sa, teda také, pri ktorom majú
ľudskí jedinci dosť času si premyslieť a zvážiť
čo povedia/napíšu a akým spôsobom. Je jasné, že až spôsob
vyjadrovania sa v nepripravených situáciach dá jasnú a objektívnu
predstavu o skutočnej úrovni vyspelosti jedinca –
a v prípade veľkého množstva jedincov aj o úrovni ich
zoskupenia (krajiny, národa a pod.).
Aká je teda skutočnosť?
Kým po anglicky hovoriaci ľudský jedinec sa v nepripravenej,
neočakávanej situácii zmôže tak nanajvýš na jednoslabičné „shit“,
trochu lepšie sú na tom nemecky hovoriaci jedinci – „scheisse“. Ani oni sa však
nevyrovnajú Slovákom, ktorí v takých situáciach reagujú tiež spontánne
a pritom viacslabične – „do riti“ (s prípadnou variáciou keď
„r“ a „t“ nahradia písmenami „p“ a „č“), „hovado“ či dokonca „ja sa
na to vyserem“. Je teda neodškriepiteľne jasné, kto je na vyššom
a kto na nižšom vývojovom stupni.
Na záver ešte poznamenajme, že
naše pozorovanie je konzistentné s obvyklým chápaním pojmu „byť na
špici“(v tomto prípade vývoja). Pre zachovanie tvaru „špice“ je totiž potrebné,
aby nižšia úroveň bola podstatne mohutnejšia ako najbližšia vyššia
úroveň, a tak ďalej až limitne po samotnú špičku. Keď
zoberieme do úvahy pre koľko krajín či ľudí na svete je
oficiálny, resp. materinský jazyk angličtina či nemčina
a porovnáme to so slovenčinou, vyššia vyjadrovacia úroveň
a teda aj civilizačná vyspelosť Slovákov je
neodškriepiteľným faktom a brblanie o akejsi významnej úlohe
technologickej úrovne len trápnym pokusom zakryť jasné civilizačné
zaostávanie údajne „vyspelých krajín“.