Je známe, že ľudia sami seba považujú za najvyšší
vývojový stupeň na Zemi, za čosi viac ako ostatné živočíchy.
O tomto sa dá vcelku s úspechom pochybovať už po relatívne
krátkom pozorovaní, predovšetkým na miestach, kde sa ľudia najviac
zhromažďujú a prejavujú (krčmy, futbalové štadióny, tlačové
konferencie politikov a podobne), ako skutoční patavedci sa však
neuspokojíme s takýmto zjednodušeným prístupom a podrobíme
ľudstvo podrobnejšej analýze. Aké teda vlastne ľudstvo je?
Pozornejší pozorovateľ si čoskoro musí
všimnúť niekoľko charakteristických čŕt, ktoré sú pre
ľudí typické. Uvedieme tu aspoň niekoľko najvýraznejších.
Pre ľudí je napríklad typické, že to, čo hlásajú, čo si kladú ako
svoje ciele, čo považujú za správne, resp. nesprávne, je v príkrom
rozpore s ich charakteristickými vlastnosťami. Zoberme si napríklad
všeobecne známu skutočnosť, že najefektívnejší útok proti druhému
je odzadu, prípadne proti všeobecne známym slabým miestam, to všetko v kombinácii
s využitím momentu prekvapenia. Napodiv, práve toto ľudia považujú za
čosi nesprávne, niečo čo by ľudia nemali robiť ...
Prečo? To nikto nevie – ak sa teda neuspokojíme s odvolávaním sa na akúsi
„česť“, teda pojem, ktorý opäť definujú ľudia, čím sa
uzatvára bludný kruh ich nepochopiteľného správania sa.
Ďalším ilustratívnym príkladom je vzťah ľudí
k nejakej činnosti. Napríklad, všeobecne pracovitosť, aktivita,
či dokonca úplne nepochopiteľne pomoc druhým, sa považuje za
čosi pozitívne, vzor, čosi čo by malo byť cieľom
všetkých ľudí. Realita je pritom úplne opačná – ľudia sú
nesmierne leniví, ako to dokazuje veľké úsilie, ktoré vynakladajú na to,
aby si svoju činnosť uľahčili. Aby sa mohli v noci pokojne
vyvaľovať v posteli a nemuseli vynakladať energiou na
stráženie či obranu, začali na strážne účely zneužívať
psov. Aby ľudia nemuseli chodiť, zotročili si kone či
ťavy, neskôr im nestačilo ani to a začali vymýšľať
rôzne mechanické prostriedky, určené na premiestňovanie sa
v priestore. A tento trend lenivosti sa neustále zosilňoval –
v súčasnosti sa ľuďom napríklad už nechce ani len
čítať a tak si platia všakovakých redaktorov
a hlásateľov, ktorí im povedia čo je zaujímavé, čo je nové,
čo je „in“ ... a ešte aj tých chcú nahradiť
počítačovým generovaním príslušných zvukov, aby ani tí hlásatelia
nemuseli otvárať ústa.
Ďalším charakteristickým rozporom je, že hoci
ľudia navonok hlásajú tzv. pravdu ako ideál, za ktorým je potrebné sa
hnať (prípadne pre pravdu aj zomierať), v skutočnosti je
pre ľudí charakteristická obľuba klamstva, predstierania, zavádzania
druhých. Napríklad, ľudia síce hlásajú tzv. trhové princípy, ale zároveň
odsudzujú činnosti, ktoré práve v trhovej spoločnosti
preukázateľne prinášajú najvyššie zisky – drogy, pornografia, prostitúcia
– teda práve také, ktoré v praxi názorne preukazujú, že ľudia
odsudzujú práve to, o čo majú najväčší záujem. Pozorný
pozorovateľ si taktiež všimne popularitu, ktorej sa u ľudí tešia
práve tí, ktorí dokážu mimoriadnu zručnosť v klamaní, zavádzaní
či predstieraní, teda politici, novinári, marketingoví špecialisti a
predajcovia a herci. Zrejme nie náhodou sa za tzv. najvyspelejšiu krajinu
sveta považuje práve tá, ktorá prevyšuje ostatné krajiny práve v
zručnostiach masového ohlupovania, ako filmový priemysel, reklama,
marketing či masmediálna komunikácia vôbec.
Ďalšou povšimnutiahodnou skutočnosťou je, že
ľudstvo trpí silnými sklonmi k sebatrýzneniu. Svedčí o tom
napríklad nepreberné množstvo najrôznejších predpisov a pravidiel, ktoré
si ľudia vymýšľajú a ktoré neslúžia na nič iné ako na
obmedzovanie aktivít ľudí.. Naviac, dokonca existuje menšia skupina
výborne platených ľudí, tzv. poslancov, ktorí sú platení v podstate
len za to, že zavádajú nové komplikácie vo forme ďalších
pravidiel-zákonov. O sebatrýznení svedčí aj tzv. móda –
dobrovoľné nosenie najrôznejších škrtidiel, nazývaných kravatami, topánok,
v ktorých sa nedá chodiť, klincov v nose, či požiadavky na
mužské slávnostné oblečenie v niekoľkých vrstvách
zahaľujúce telo aj v najväčších horúčavách. Mimoriadne
rafinovaným sebatrýznením je tzv. šport, ktorý je s obrovskou dávkou
pokrytectva označovaný za niečo, čo je zdraviu a existencii
človeka mimoriadne prospešné. A tak pod pláštikom údajného
zušľachťovania tela i ducha sú športovci nútení úplne bezdôvodne
behať, skákať, hádzať rôzne predmety či seba do výšky, do
diaľky, či vykonávať inú mimoriadne namáhavú činnosť
... naviac, pri tomto sú rafinovane obmedzovaní sadisticky formulovanými tzv.
pravidlami, ktoré trestajú každú snahu dosiahnuť požadovaný cieľ
jednoduchšími spôsobmi, bez zbytočného mrhania ľudskými silami.
Obzvlášť kruté prípady sebatrýznenia sú pritom
ostatnými ľuďmi navonok mimoriadne oceňované – príkladom je
celibát, ktorý nie je ničím iným ako surovým potláčaním prirodzených
pudov človeka. Ale ľudia sa neuspokojujú len s potláčaním
sexuálneho pudu a potreby, ale pokúšajú sa nepochopiteľne
a protirečivo regulovať aj ďalšie, pre život úplne bežné,
dokonca nevyhnutne potrebné aktivity. Zoberme si napríklad požívanie potravy,
ktoré je prezentované ako vítaná príležitosť pre zhromažďovanie sa
ľudí. Na druhej strane pre zverejnenie konečného výsledku spracovania
sa už ľudia musia natlačiť do malých kabíniek, vizuálne (aj
keď nie zvukovo) navzájom oddelených, pretože sa „nepatrí“ aby tomuto
aktu, ktorý je pritom úplne prirodzený a vlastný všetkým živým tvorom,
nielen ľuďom, asistoval ešte niekto ďalší.
Naše pozorovania nás vedú k jednoznačnému záveru,
že ľudia sa hanbia za to, že sú ľudia. Dokazuje to tiež veľké
úsilie, ktoré ľudia vynakladajú na to, aby zmenili svoj prirodzený
vzhľad, ako napríklad odstraňovanie prirodzeného ochlpenia, či
jeho farbenie, alebo úpravy tzv. plastickou chirurgiou. Okrem zmien fyzického
vzhľadu sa pritom ľudia snažia potláčať aj prirodzené
ľudské charakteristicky a pudy a ako vzorové hlásajú
charakteristiky práve opačné, avšak naprosto umelé – napr. tzv.
čestnosť, pravdovravnosť, pracovitosť, zdržanlivosť,
ohľaduplnosť a podobné, ľudskému rodu cudzie vlastnosti.
Z vyššie uvedených nesporných faktov vyplýva, že
ľudstvo sa nachádza v stave veľmi vážnych psychických porúch
a jeho budúcnosť je preto mimoriadne temná. Obzvlášť na
Slovensku však badať iskierku nádeje – žije (a rozmnožuje sa) tu skupina
ľudí, ktorej sa vyššie uvedené odchýlky od normálnosti vcelku úspešne
vyhýbajú – netrpia neprirodzenou chuťou do práce, ani ju nevelebia, cudzie
je im aj sebatrýznenie v podobe podliehaniu módnym trendom, učeniu
či obmedzovaniu prirodzeného sexuálneho pudu živého tvora a podobne.
Skrátka, žijú plnohodnotným životom normálneho, prirodzeného človeka.
Naviac, svojou existenciou a rýchlym rastom svojho počtu názorne vyvracajú
zmätočné a ničím nepodložené tvrdenia psychicky narušenej
(zatiaľ) väčšiny, že na svoje žitie a prežitie človek
potrebuje pracovať. Môžeme byť teda skutočne hrdí na to, že
u nás človek budúcnosti našiel priaznivé podmienky, ktoré
umožňujú jeho rozmnožovanie. Áno, Slovensko sa stáva spásou budúcnosti
ľudstva!