O vzťahu svetla a tmy

Jozef Vyskoč

Tento príspevok nadväzuje na prelomovú štúdiu R. Beneša a A.Ferka „Rýchlosť svetla a rýchlosť tmy“, patavedeckej komunite predstavenú na patavedeckom seminári v decembri 2003. Naši učení kolegovia sa totiž v zápale sústredenia na problém rýchlosti svetla a rýchlosti tmy vo svojom písomnom prejave dopustili niekoľkých milých drobných nepresností, ktoré unikli záverečným korektúram ... našťastie, pretože práve tieto milé drobné nepresnosti iniciovali náš výskum, ktorého prvé výsledky teraz predkladáme.
R.Beneš a A.Ferko vo svojej práci len tak mimochodom utrúsili, že „Tma podľa všetkého je veľmi zriedkavý fenomén, ktorý principiálne nemožno pozorovať nikde vo vesmíre - s výnimkou jaskýň a krtích dier“. Táto chybná premisa ich potom doviedla až k ďalšiemu chybnému záveru, že tmu (resp. častice tmy – tmóny) je možné generovať jednoduchým vypnutím edisonovských zariadení na generovanie svetla. Aby bolo jasné – nespochybňujeme že po vypnutí edisonovského zariadenia na generovanie svetla možno pozorovať tmu – ale dovolíme si tvrdiť, že to ešte neznamená že oné zariadenia po svojom vypnutí namiesto fotónov generujú tmóny.

Naše vysvetlenie je oveľa jednoduchšie a naviac konzistentné aj s ďalšími pozorovaniami, či inými nespochybniteľnými zdrojmi. Začnime hoci s tým, že podstatne rozšírime akčný rádius našich pozorovaní. Ak sa totiž podvečer či večer odvážime opustiť svoje výskumné laboratóriá, vyberieme sa do prírody a pobudneme tam dosť dlho, zistíme, že aj tam je tma. Najlepšie výsledky pritom získame, keď sa na taký výlet vyberieme sami, lebo potom našu pozornosť nebude rozptylovať prítomnosť druhej osoby, priamymi i nepriamymi náznakmi sa dožadujúcej našej pozornosti a rušiacej tak naše pozorovania. Naviac, keď podvihneme oči hore, zistíme že aj v pozorovateľnej časti vesmíru prevažuje tma nad svetlom, čo názorne vyvracia ono zmienené chybné tvrdenie R.Beneša a A.Ferka o zriedkavom výskyte tmy vo vesmíre. A kto by odmietal veriť aj vlastným očiam, toho snáď presvedčí biblický popis vzniku sveta, keď Stvoriteľ až v istom okamihu celého procesu stvorenia povedal „Buď svetlo“ a až potom svetlo bolo, z čoho jasne vyplýva, že predtým svetlo nebolo, čiže bola tma.

Skrátka a jasne, tma, teda tmóny, sa vo vesmíre vyskytujú skoro všade, teda tmónov je asi oveľa viac ako si len vieme predstaviť. Ako to je potom so svetlom? Odpoveď je až prekvapivo jednoduchá, pritom však úplne jasne vytmavujúca pozorované javy, vrátane teoretických výsledkov o vyššej rýchlosti tmy v porovnaní s rýchlosťou svetla. Aby sme dlho nenapínali našich čitateľov ... svetlo, šírenie svetla je vlastne vedľajším produktom toho, že fotóny stláčajú (komprimujú) tmóny, zatláčajú ich o.i. aj do R.Benešom a A.Ferkom zmienených jaskýň a krtích dier. Na stláčanie tmónov je samozrejme potrebná energia – ale ako každý vie, na „výrobu“ svetla energiu potrebujeme, zatiaľ čo energetické nároky na výrobu tmy sa blížia nule, teda naše vytmavenie je konzistentné s realitou. Náš vysledok otmavuje aj dôvod, prečo je rýchlosť tmy väčšia ako rýchlosť svetla – keďže v prípade svetla ide o stláčanie tmy, na vytmavenie je najlepšie použiť analógiu so stláčaním pružiny. Tmóny, podobne ako pružina pri svojom stláčaní kladú odpor sile, ktorá ich stláča – teda fotónom, čím ich spomaľujú. Na druhej strane, vypnutím edisonovského zdroja fotónov prestane pôsobiť sila, ktorá stláčala tmóny, resp. pružinu a ako tmóny, tak aj pružina sa oveľa väčšou rýchlosťou vrátia do pôvodného stavu.

Význam nášho výsledku vynikne keď si uvedomíme, ako čisto a jednoznačne sa ním dajú popísať príčiny javov, s ktorými si veda nevie rady, čím sa (opäť) potvrdzuje oprávnenosť definície patavedy („kde veda končí, tam pataveda ešte len začína“). Ako ilustratívny príklad uvedieme dva javy, ktoré veda vie síce popísať, ale pre svoju celkovú obmedzenosť ich nevie vysvetliť ani vytmaviť.

Prvým príkladom je jav, kedy vedci s údivom zistili, že ak zdroj fotónov namierime na dierku v stene a na druhej strane umiestnime „cieľ“, fotóny nezasahujú to isté miesto cieľa, ako očakávali, ale namiesto toho zasahujú cieľ umiestnený za dierkou v istom rozptyle. Hádam nič tak neilustruje bezradnosť vedy, ako tento prípad – vedci, neschopní jednoduchého logického odôvodnenia príčin pozorovaného javu, sa zmohli len na chabú výhovorku o pravdepodobnostnom charaktere pohybu fotónu ... ale už nedokázali odôvodniť, kde sa oná pravdepodobnosť berie. Hoci pravým patavedcom sú veci už dávno jasné, poskytneme tu tak názorné vytmavenie príčin zmieneného javu, že to musí pochopiť aj ten najzadubenejší vedec. Činnosť fotónu, ktorý sa po prejdení dierky v stene prebíja húfom tmónov, možno názorne ilustrovať keď vybraného dobrovoľníka, predstavujúceho fotón, postavíme pred úzke dvere do miestnosti, plnej ďalších dobrovoľníkov, predstavujúcich tmóny. Dobrovoľníkovi – fotónovi prikážeme čo najrýchlejšie dosiahnuť stenu oproti dverám a vhodným spôsobom (napríklad kopnutím) mu udelíme počiatočný energetický impulz. Je jasné, že v záujme dosiahnutia čo najlepšieho času splnenia úlohy sa dobrovoľník – fotón preboxuje medzi dobrovoľníkmi – tmónmi takým smerom, kde ho stláčanie dobrovoľníkov – tmónov bude najmenej zdržiavať ... Vďaka náhodnému rozloženiu dobrovoľníkov – tmónov v priestore teda môže dôjsť k malým odchýlkam od pôvodného smeru, čo znamená, že dobrovoľník – fotón dosiahne stanovený cieľ s možnou odchýlkou od pôvodného smeru ... a postupne vysielaní dobrovoľníci – fotóni teda budú dosahovať stanovený cieľ v istom rozptyle. Je to už konečne jasné aj vám, páni vedci???

Druhým prípadom je tzv. Fermatov princíp, ktorý vedci používajú na vysvetlenie mnohých pozorovaných javov súvisiacich so šírením svetla (o.i. aj na „dôkaz“ tzv. Snellovho zákonu lomu svetla). Fermatov princíp spočíva v tom, že zo všetkých možných dráh, ktorými sa dá dostať z jedného bodu do druhého, si svetlo vyberá takú, na prejdenie ktorej potrebuje najkratší čas (teda nie nutne najkratšiu dráhu). Ako je pre vedu už typické, objavením tohto princípu sa jej možnosti vyčerpali a vedci nie sú schopní poskytnúť jednoduché a logické odôvodnenie prečo to tak je. A pritom to je tak jednoduché – ak v miestnosti s dobrovoľníkmi – tmónmi vypustíme dobrovoľníka – fotóna s príkazom dostať sa čo najrýchlejšie na stanovené miesto, nepôjde nutne po najkratšej dráhe, ale po dráhe, na ktorej sa bude čo najmenej zdržiavať stláčaním tmónov. Je to už konečne jasné aj vám, páni vedci??

Na zaujímavý jav poukázala pri posudzovaní predbežnej verzie tohto príspevku L. Klepáčová – na jej počesť budeme hovoriť o K-jave. O čo ide v K-jave? Predstavme si uzavretý priestor, plný, ale naozaj plný, tmónov. Ak v ňom zapneme pripravené svietidlo, fotóny stlačia tmóny ... ale tmóny zrazu nevidíme. Keď však vypneme svietidlo, celý priestor – pripomíname že uzavretý – bude zrazu plný, ale naozaj plný, tmónov. Na K-jave je pozoruhodné to, že existujú aspoň dve rôzne vytmavenia, z ktorých každé možno demonštrovať jednoduchým experimentom.

Vytmavenie prvé – tmóny nevidíme preto, že pri stláčaní zmenia svoju farbu. Názorný dôkaz poskytuje opäť experiment s dobrovoľníkmi, predstavujúcimi tmóny – pri dostatočnom stláčaní dobrovoľníci viditeľne menia svoju farbu, pričom po ukončení stláčania opäť nadobúdajú pôvodné sfarbenie.

Vytmavenie druhé poskytuje známa slovenská ľudová múdrosť „Pod lampou býva najväčšia tma.“ Z nej vyplýva, že po rozsvietení lampy sa tmóny pod ňou rýchlo zhromaždia, čo dokážu jasne demonštrovať aj dobrovoľníci predstavujúci tmóny. A prečo tmóny pod lampou nevidíme? Proste preto, že naše oči sú oslepené fotónmi svištiacimi z lampy a realizujúcimi tzv. „denial of service“ útok na naše zrakové orgány.