Kritická analýza jedného projektu na zlepšenie ľudstva

Jozef Vyskoč

Nie je žiadnym tajomstvom, že časť ľudstva za ideálny stav považuje predstavu, kedy by existoval nejaký spoľahlivý okamžitý indikátor toho, či ľudia – pochopiteľne tí druhí – hovoria pravdu alebo nie. Táto predstava sa samozrejme dá ďalej rozšíriť – tak, že by ľudia nemohli skrývať svoje myšlienky ... napríklad tak, že by sa ich myšlienky vhodným spôsobom zobrazovali [1]. Čo je horšie, poniektorí sa úplne vážne usilujú takýto stav nastoliť. Donedávna by sa nad ich úsilím dalo len mávnuť rukou, poukazujúc na to, že o to sa predsa mnohí snažili aj v minulosti a nepodarilo sa to ... v súčasnosti však už nemožno ignorovať dosiahnutú úroveň ako aj pokračujúci vývoj v technikách masového ovplyvňovania ľudí (reklama a pod.) a je teda namieste analyzovať, k čomu by viedol takýto projekt, keby sa ho podarilo dotiahnuť až do etapy realizácie. V nasledovných odstavcoch ponúkame prvú patavedeckú analýzu dôsledkov takéhoto úsilia.

V ďalšom sa nebudeme venovať jednoduchšiemu prípadu – systému v ktorom existuje iba jednoduchá indikácia toho, či osoba hovorí pravdu alebo klame (napríklad červené svetielko na hlave osoby, ktoré sa rozsvieti v prípade klamstva vysloveného touto osobou). Veď toto je iba špeciálnym prípadom všeobecnejšieho riešenia, v ktorom sa zobrazujú kompletné aktuálne myšlienky dotyčnej osoby, a preto sa budeme zaoberať iba týmto prípadom.

Predpokladajme teda systém, v ktorom sa “vhodným spôsobom” zobrazujú v blízkosti osoby všetky jej myšlienky, nešťastník/nešťastníčka teda nemôže skrývať, čo si v danom okamihu naozaj myslí. Takýto systém, dozaista navrhnutý a presadený so samými dobrými úmyslami, však prinesie skôr len problémy a nespravodlivosť. A to aj keď predpokladáme systém, ktorý by ľudia nevedeli oklamať (pripomeňme si pri tejto príležitosti, aké sklamanie prežívali Američania, posadnutí vynálezom detektora lži keď zistili, že existuje dosť ľudí, ktorí si lož dokážu osvojiť tak, že ju už nepovažujú za lož, ale vnímajú ju ako pravdu).

Zamyslime sa napríklad nad tým, ako by takéto zobrazovanie myšlienok bolo realizované. Riešenie známe z komiksov, teda akési “obláčiky” s textom [1] sa zdajú byť technicky jednoduché a konštrukčne realizovateľné aj v menej sofistikovaných spoločnostiach. Už bližšie zamyslenie sa však ukáže, aké problémy by s týmto boli spojené. Predovšetkým, obláčiky by boli čitateľné iba z určitého uhla, teda stačilo by sa len vhodne natočiť k okolostojacim-okolosediacim a človek by pohodlne skryl svoje myšlienky. Ďalej, silný vietor by mohol obláčiky rozviať po širokom okolí, resp. pomiešať myšlienky viacerých osôb a tak úplne znehodnotiť toto riešenie. Dá sa tiež očakávať, že čoskoro by šikovní obchodníci začali ponúkať tzv. náhradné obláčiky s predtlačenými textami, ktoré by sa jednoducho nasadili, resp. prilepili na štandardné obláčky, umožnili by zakryť aktuálne myšlienky a devastovali by tak pôvodný zmysel celého projektu.

Technické problémy sú však len začiatkom. Samotný koncept zobrazovania myšlienok by predovšetkým diskriminoval všetkých zrakovo postihnutých ľudí, ako aj tých, čo majú problémy s čítaním (negramotní, malé deti). Naviac, na právne nenapadnuteľné ukrytie svojich myšlienok by stačilo naučiť sa rozmýšľať vo vhodnom cudzom jazyku – formálne by boli myšlienky viditeľné, v skutočnosti však málokomu čitateľné a zrozumiteľné. Pozitívom by však mohla byť skutočnosť, že podvody by sa mohli realizovať v podstate len v noci, resp. za zníženej viditeľnosti – a je istá šanca, že takáto všeobecne známa skutočnosť by mohla (ale len mohla) prispieť k tomu, že by si ľudia dávali väčší pozor aby nenaleteli.

Zobrazovanie myšlienok by však malo priam devastujúci vplyv na súčasnú spoločnosť. Tak napríklad, úplne by zmizla slušnosť, resp. taktnosť medzi ľuďmi – podstatou toho je, ako vieme, potláčanie, resp. skrývanie svojich skutočných myšlienok a pocitov. Problém by nastal aj s hanblivosťou – buď by sa nám to tu červenalo, alebo by hanblivosť úplne zmizla. Však si len predstavme, ako by to vyzeralo, keby mladé, módne vystrojené dievča vyšlo von a začalo by sa pohybovať na dohľad mužskej časti populácie ... a jasne by bolo vidieť aké myšlienky v nej vyvoláva.

Ďalším, ešte vážnejším dôsledkom by bola faktická likvidácia povolaní, ktoré sú založené na pretvárke, resp. predstieraní (právnici, politici, lekári, moderátori, zabávači, konzultanti, žurnalisti, a pod.). Nielen že by sa prudko zvýšila nezamestnanosť, ale fakticky by zmizla divadelná a filmová kultúra a ostali by iba kreslené filmy. Existujúca klasická kultúra, vrátane literatúry, pre ktorú klamstvá, úklady, úskoky, nečestné jednanie a podobne (napr. Shakespearove diela, ale hoci aj slovenské ľudové rozprávky) predstavujú hlavný zdroj zápletok, by sa náhle odtrhla od reality a musela by sa preklasifikovať na fantasy. Zmizli by živé koncerty – pohľad na obláčiky prezrádzajúce na čo v okamihoch údajne vášnivej, či hlboko citovo ladenej skladby v skutočnosti myslia jednotliví hudobníci, by dokonale zruinoval celý umelecký zážitok. A čo potom šport, predovšetkým disciplíny, v ktorých dochádza k priamym súbojom medzi súťažiacimi ... nielen, že by im obláčiky prekážali, ale by úplne vymizla úloha taktiky a stratégie v športových súťažiach a tie by sa tak premenili na bezduché porovnávanie hrubej fyzickej sily a podobných parametrov ľudského tela.

S prihliadnutím k vyššie uvedeným výsledkom je namieste položiť si otázku, aké výhody by vlastne priniesla realizácia takého projektu. Z doterajších analýz totiž vyplýva, že by priniesol úžitok iba dvom málopočetným skupinám ľudí. Tou prvou by boli výrobcovia „obláčikov“, tou druhou psychoanalytici, ktorým by enormne narástol počet pacientov. Iba málo ľudí je totiž dostatočne psychicky odolných na to, aby sa bez ujmy na vlastnom psychickom stave dokázali preniesť nad zistenia, čo si o nich, o ich schopnostiach, perspektíve a pod. ich okolie v skutočnosti myslí.


[1] V.Kelemenová, rozhovor 9.6.2004 niekde na ceste medzi Prahou a Bratislavou.