Súboj pohlaví v slovenskom jazyku (Uverejnené v Literárnom týždenníku ročník XI, č. 51-52/98, 17. decembra 1998, str.19)

Lenka Fibíková - Jozef Vyskoč

Autori tohto príspevku počas jednej vysoko interaktívnej vzájomnej diskusie zistili, že ich materinský (slovenský) jazyk je v prípade niektorých výrazov značne nevyvážený vzhľadom na ich rod. Konkrétne, absentuje napríklad ženská protiváha takých populárnych výrazov, ako je idiot, debil, lotor, surovec, hulvát, podliak a tak podobne, ktoré sú všetky mužského rodu. Tento náhly objav bol podnetom na rozsiahly odborný výskum slovenského jazyka, ktorého prvé výsledky teraz predkladáme.

Ak vychádzame z celkom logickej hypotézy o tom, že vznik a vývoj slova odráža charakteristiky subjektu alebo predmetu, ktoré pomenúva, je prinajmenšom pozoruhodné sledovať, ktoré podstatné mená v slovenskom jazyku sú mužského a ktoré ženského rodu.

Uvažujme napríklad už spomenutý príklad, ktorý inicioval celý výskum. Pre hanlivé či urážlivé označenie osoby v slovenskom jazyku poľahky nájdeme celú škálu podstatných mien mužského rodu - pako, papľuh, idiot, tĺk, galgan, ťulpas, sraľo, grázel, šašo, debil, somár, darebák, chmuľo, truľo, fičúr, pochábeľ, hňup, lump, chňup, halapirkoš, dežo, gadžo, starý poplesnenec, pimpeľ nadúchaný, skydoň, tarandák, farahún cigánsky, surovec, blázon, lotor, satan, haftoš pažravý, komprd, odkundes, katan, hulvát, hnoj, baran, frckoš, hajzeľ, kľago, chracheľ, ogrgeň, magor či podliak (vulgarizmom sme sa vo výskume úmyselne vyhli, napriek ich nepochybnej popularite). Vychádzajúc z princípu analógie (samec - samica, srnec - srnka, robotník - robotníčka, herec - herečka, stôl - stolička, a podobne) očakávali by sme, že zvlášť v takýchto pre život nepochybne dôležitých prípadoch sa prejaví rovnoprávnosť ženského a mužského rodu. Napodiv, slovenský jazyk nepozná idiotku, blázonku, hňupku, hnojku, hulvátku, ani iné ženské analógie k uvedeným podstatným menám mužského rodu (nepodareným pokusom o výnimku je debilka, čo je označenie pre čiapku, ktorú nosia aj osoby mužského rodu). Pravda, ženy nie sú úplne bezbranné - pre takéto situácie poznáme megeru, babu, haraburdu, cundru, škratu, haťapu nemotornú, mršinu, jazyčnicu, potvoru, vyžľu, ťapu, obludu, kľampu, ňaflu zaslinenú, ošvu otrhanú, opicu, ježibabu, ohavu, xantipu, suku, špatu či fľandru. Na druhej strane, je viac ako zrejmé že mohutnosť množiny týchto výrazov (ktoré zas nemajú mužské ekvivalenty) je oveľa menšia ako mohutnosť vyššie uvedenej množiny prislúchajúcej mužom. Naviac, keď porovnáme intuitívnu "silu" výrazov z oboch uvedených množin, zistíme že prvkami "ženskej" množiny sú nepochybne jemnejšie výrazy v porovnaní s "mužskými".

Výsledky výskumu ukazujú zaujímavé kontrapunkty medzi rodom podstatných mien vzájomne opačného významu. Ako príklad uveďme

	ženský rod	mužský rod
	radosť	žiaľ
	smrť	život
	vôňa	smrad
	hudba, melódia	hluk, šum, rachot
	svadba	rozvod

Z uvedenej tabuľky možno usúdiť, že "príjemné" podstatné mená sú prevažne rodu ženského, zatiaľ čo muži sa musia uspokojiť s "nepríjemnými". Toto podozrenie podporujú aj ďalšie naše zistenia - ako pozitívne sú obvykle prijímané také podstatné mená ženského rodu, ako neha, láska, rozkoš, ľúbosť, ruža, zábava, hostina, krčma, múdrosť, nevinnosť, borovička, slivovica, viera, nádej, erekcia, sláva, krása, myšlienka a tak podobne. Na druhej strane negatívne vnímané des, strach, horor, teror, jed, hnus, bordel, infarkt, zločin, trest, rozvrat, čert, diabol, chaos, zmätok a podobné sú v svojom rode pripisované mužom.

Uvedené skutočnosti vedú k jednoznačnému záveru o charaktere slovenského jazyka ako galantného subjektu, ponúkajúceho svoje pozitíva ženám, pričom na mužov ostanú v podstate len negatíva. Galantnosť slovenského jazyka je potvrdená aj ľudovou múdrosťou, podľa ktorej (tá) pýcha predchádza (ten) pád, alebo skutočnosťou, že na Slovensku existuje Trenčianska Teplá či Považská Teplá, ale nie už Trenčiansky (či Považský) Teplý!

Vnímavý znalec slovenského jazyka by mohol namietať proti našim postrehom poukázaním na existenciu ženského rodu odvodeného z vyššie uvedených "typicky" mužských - napr. lump - lumpáreň. Toto je však len jeden z prejavov nami objavenej zákonitosti, ktorú sformulujeme nasledovne:

Tvrdenie: keď sa mužský rod realizuje, vzniká ženský rod.
Dôkaz:ten lump - tá lumpáreň, ten pako - tá pakáreň (pakovina), ten debil - tá debilina (debilita), ten somár - tá somarina.

Poznámka: existuje aj dôkaz predchádzajúceho tvrdenia, ktorý sa vyznačuje odlišným charakterom. Kým vo vyššie uvedenom dôkaze išlo o priame odvodenie ženského rodu z mužského, vyššie sformulované tvrdenie je oveľa všeobecnejšie, ako to možno usúdiť z nasledovných príkladov:

ten muž, ten chlap --- ich osobnostnou realizáciou vzniká napríklad tá armáda, tá bitka, tá pitka (a následne tá opica, tá šabľovačka), tá erekcia (a následne tá posteľ, atď.), či dokonca tá zvrhlosť.

Za pozoruhodné možno považovať nasledovné

Tvrdenie: keď sa realizuje ženský rod, vzniká opäť ženský rod.
Dôkaz: Tá žena, tá dievka --- ich osobnostná realizácia je spojená s podstatnými menami ženského rodu ako tá láska, tá emancipácia, tá kuchyňa, tá spálňa, tá vareška, tá hádka, tá zvedavosť, tá nenávisť, tá klebeta!

Prevahu ženského rodu v každodennom živote Slovákov dokazuje napríklad aj skutočnosť, že priestory, v ktorých sa našinec obvykle pohybuje, sú prevažne ženského rodu - tá predsieň (chodba, hala), tá izba (obývačka, spálňa, pracovňa, atď.), tá kuchyňa, tá špajza či tá komora, tá kúpelňa, tá sauna, tá posilovňa (telocvičňa), tá dielňa, tá kôlňa, tá garáž, tá záhrada, zatiaľ čo mužom ostáva iba ten záchod! Alebo napríklad slovo poľovník je rodu mužského, ale skoro všetko, čo s tým súvisí, je ženského rodu - poľovačka, puška (flinta), postriežka, zver, zverina, korisť, fľaša, oslava, …

Na logickú otázku o príčinách takého preferovania ženského rodu pred mužským nepoznáme definitívnu odpoveď. Naša pracovná hypotéza znie, že všetko si zapríčinili muži sami. Veď - ako vieme - kedysi naši (pra)npredkovia žili v raji, ktorý je mužského rodu. A bola to opäť množina prvkov rodu mužského, ktorá sa pričinila o vyhnanie prvých ľudí z raja - ten diabol, ten had, ten hriech, ten boh, ten anjel (a jeho ten meč), ten trest.
Z ďalších objavených vlastností slovenského jazyka uveďme aspoň stručne niektoré situácie, pri ktorých dochádza k zmene pohlavia.

Tvrdenie: priveľa mužského rodu vedie k ženskému rodu.
Dôkaz: ten piesok - tá púšť, ten výkal - tá hnačka (sračka)

Tvrdenie: priveľa ženského rodu vedie k mužskému rodu.
Dôkaz: tá kvapka - ten dážď, ten lejak

Tvrdenie: čas v slovenskom jazyku dvakrát zmení pohlavie.
Dôkaz: tá sekunda - tá minúta - tá hodina - ten deň - ten týždeň - ten mesiac - ten rok - tá doba - tá éra

Tvrdenie: mužský rod vývojom mení svoje pohlavie
Dôkaz: ten prameň - ten potok - tá rieka

Tvrdenie: vzájomnou interakciou viacerých ženských rodov vzniká mužský rod.
Dôkaz: tá rieka - ten sútok, ten oceán

Tvrdenie: keď ženský rod padá, mení pohlavie.
Dôkaz: tá voda - ten vodopád

Absolútnu prevahu ženského rodu v slovenskom jazyku dokumentuje aj skutočnosť, že má - ako sa hovorí - posledné slovo. Skoro vždy, keď Slovák zo seba niečo zrozumiteľnejšie vydá, je to tá veta. A vetu - ako vieme - vo väčšine prípadov ukončuje, tak ako tento celý príspevok, tá bodka.