Akí boli naši predkovia

Jozef Vyskoč
Istú časť zo smutnej galérie našich politikov charakterizujú hojné výroky o hrdosti, ktorú by Slováci mali prejavovať vo vzťahu k svojmu národu a k svojim predkom. Nemožno si však nevšimnúť, že táto nesporná pravda sa akosi míňa účinkom ... na druhej strane sa tomu ani nemožno diviť, obzvlášť keď vezmeme do úvahy biednu inteligenčnú a argumentačnú úroveň tých, ktorí sa pokúšajú povzbudiť pocit národnej hrdosti osvedčeným bolševickým prikazovacím spôsobom. Je načase, aby sme konečne prestali podceňovať IQ súčasných Slovákov, opustili taký prežitý a evidentne neúčinný spôsob pôsobenia na ľudí a aj v tejto oblasti stavili na čistú, neprikrášlenú pravdu, akú môže poskytnúť iba pataveda.

Ej veru, za svojich predkov sa nemusíme hanbiť. Boli to dobráci ochotní podeliť sa s druhými, pričom tak činili aj v skromných podmienkach so skutočnou radosťou, ako o tom svedčí veršík z ľudovej pesničky

Akú mala, takú dala, ňeobzerala si
Na stodoľe na tom seňe pošpásovala si

Naviac, takouto dobrodušnou povahou sa vyznačovali už v mladšom veku, ako to prezrádza text ďalšej ľudovej pesničky

Ešte šestnásť nemala, keď začala dávať

O pracovitosti našich predkov tiež niet pochýb – však nie nadarmo sa v ľudovej pesničke spieva

Šarišské šmikuľe take robotňice
Ej, same odpinaju chlapcom nohavice

Škála pracovných činností našich predkov bola nepochybne nesmierne rozmanitá a evidentne často prichádzali s novými formami. Pre ilustráciu zoberme napríklad text ľudovej pesničky

Povedajú na mňa, že ja neviem robiť
I to je robota, hore-dolu choďiť

Z takto formulovaného popisu pracovnej náplne je nesporné, že našinci vo svojej dobe riadne predbehli Čechov, ktorí rozvoj obdobnej pracovnej činnosti verejne priznali až po roku 1989, predovšetkým v súvislosti so známou cestou E55.

Okrem vlastnej pracovitosti naši predkovia nepochybne vedeli veľmi šikovne v práci usmerňovať (moderne povedané “manažovať“) aj druhých. Veď čo iné ako trvalý príkaz k pracovnej činnosti, pravdepodobne pre vtedajšieho gastarbajtra, môže byť nápis na stene domčeka, ktorý sa dodnes zachoval vo Vajnoroch (ale zrejme aj v iných obciach na Slovensku)

Sv. Vendelín oroduj za nás

Naši predkovia taktiež už dávno pred teraz módnymi víziami „informačnej spoločnosti“ odhalili dôležitosť informácií pre svoj ďalší rozvoj. Svoj opovržlivý postoj k tým, ktorí to v tej dobe ešte nepochopili, naši predkovia ani neskrývali – čo názorne ilustrovala dievčina, ktorá spievala

Ej, čože si ty za grobian
Ej, keď ty ňevieš kďe ja ľíham

Ani za vedomostný vklad našich predkov do pokladnice múdrosti sveta sa nemusíme hanbiť. Zoberme si napríklad pojem „čert“, ktorý sa síce vyskytuje aj u iných národov, ale zrejme iba Slováci vedeli presne, kde čerta nájsť, keď spievali

Povedže mi raz, či mi ďievča dáš
Toho čerta chlpatího, čo pod sukňou máš

Na čo pekne nadväzuje známa slovenská ľudová múdrosť, nepochybne získaná osobnou skúsenosťou, teda

Podaj čertovi prst, uchmatne ti celú ruku

Ďalším dôkazom môže byť napríklad hra na hudobný nástroj zvaný drumbľa. Tento brnkací nástroj, v ktorom významnú úlohu pri vyludzovaní zvuku zohrávajú hráčove ústa, je pod rôznymi názvami známy aj v iných krajinách, avšak vždy len ako nástroj ovládaný jedným hráčom. Túto techniku hry Slováci významne obohatili – text pesničky

Išla ďievčina hore briežkami,
mala drumbličku medzi nôžkami

jasne ukazuje, že naši predkovia vyvinuli a praktizovali hru na drumbľu v podaní dvoch osôb – dievčina zrejme uvedeným spôsobom držala drumbľu, zatiaľ čo mládencove ústa koncertovali.

Spolok skúsených spevúľ: Dala by ti, dala. Slovenské ľudové erotické piesne. Bratislava, 1996
Spolok skúsených spevúľ: Akú mala, takú dala. Slovenské ľudové erotické piesne II. Bratislava, 1998