Uctievači energie

Jozef Vyskoč

  Pracovník miestneho úradu, ktorý včera Janu vítal ako spasiteľa, bol viditeľne nervózny. Počítač miestneho úradu, jediný ktorý v celej dedine mali, opravila okamžite po svojom príchode, ale odvtedy sa nepohla od klávesnice a jej nevrlosť prekonávala všetky medze. Jana ho vôbec nevnímala. On nemohol vedieť že pokazený počítač tu v dedine s výstižným názvom Stratená je len ďalším zo záhadnej série porúch počítačov, problém ktorý Janu trápil už dávnejšie. V Janinom prípade išlo navyše o problém výsostne osobný. Počítače a ich zvláštny svet jej učarovali natoľko, že takzvaný reálny svet vnímala iba v minimálnej miere potrebnej na udržanie sa pri živote - občas predsa len pocítila hlad či smäd, alebo potrebu spánku, a tieto potreby jej počítače reálne nemohli naplniť. Všetko ostatné sa kondenzovalo do potreby pochopiť, vniknúť do podstaty zvláštneho, zložitého sveta počítačov, zložitého a predsa riadiaceho sa princípami matematickej logiky, jasných pravidiel príčiny a dôsledku, sveta ktorý sa tak líšil od sveta ľudí so všetkými ich iracionálnymi činmi ktoré sa priečili logickému vysvetleniu. A teraz sa v tomto krásnom svete objavila záhada ktorá odolávala všetkým pokusom o racio nálne vysvetlenie.

   Napokon sa prejavila zmes únavy, zlosti a viacmesačnej absencie intelektuálneho orgazmu, ktorý Jana dosahovala po pochopení vnútornej logiky zložitých procesov v počítačoch, a ktorý jej plne nahrádzal pôvodne fyziologickú variantu. Vybehla do blízkeho lesa aby sa pokúsila usporiadať si myšlienky. Tento postup, ktorý sa jej doma často osvedčil, teraz nezabral, navyše zvyknutá vyhýbať sa vyšliapaným chodníkom v neznámom hustom lese čoskoro stratila orientáciu.

  Na okamih si so štipkou irónie uvedomila, že sa jej podarilo konečne myslieť aj na čosi iné ako ten prekliaty problém s počítačmi. Logicky jej vychádzalo, že sa nachádza kdesi uprostred lesov v oblasti Slovenského raja, kde nie je dedina za každým kopcom, že nikde nablízku nevidieť chodník či inú stopu ľudskej činnosti, a že jej výstroj - tenisky, džínsy a tričko nie je v takejto situácií práve najvhodnejším, zvlášť keď sa blíži večer a na zem začali padať prvé kvapky.

  Prinútila sa neprepadnúť panike a po krátkom uvažovaní sa rozhodla. Stála práve na svahu pomerne strmého kopca, a hoci ju to akosi ťahalo vydať sa do údolia, usúdila že pochod dolu strmým svahom v neznámom teréne v šere a za dažďa skrýva v sebe viac nebezpečenstva ako pri škriabaní sa hore kopcom. Predpokladala, že na vrchole kopca objaví stopy po ľuďoch - vyhliadkové miesto, ku ktorému vedie značkovaný chodník, alebo sa aspoň rozhliadne po okolí a pokúsi sa zorientovať. Neskoro zistila, že precenila svoje sily. Jej telo počítačového fanatika bolo síce schopné dennodenne vydržať až dvadsať hodín pri počítači, vyživované iba hŕstkou keksov a čajom, ale teraz muselo čeliť úplne odlišnej situácii a to bez akéhokoľvek prísunu energie. Silou vôle, ktorá jej nikdy nechýbala, sa doškriabaná a premočená Jana prinútila dopotácať sa až na vrchol ktorý, ako to bleskovo zistila, niesol práve toľko stôp po ľudskej činnosti ako ktorékoľvek miesto ktoré bola na svojej púti schopná vnímať. To ale teraz nebolo až tak dôležité - Jana bola tak vysilená, že by nedo kázala vstať ani keby na vrchole objavila lanovku.

  Ležiacu na zemi a pre vzlyky z pocitu vyčerpanosti a bezmocnosti ani nevnímajúcu prudký dážď ju náhle prekvapil tichý hlas "Poďte sa schovať slečna, lebo prechladnete". Niekoľko krokov od nej, viditeľne rešpektujúc Janine právo na súkromné zúfalstvo, stála postava zahalená do plášťa.

  Prekvapená Jana sa pokúsila vstať, ale podarilo sa jej to len čiastočne. Neznámy prikročil bližšie a so slovami "Dovolíte?" ju podoprel a pomaly, pripôsobujúc sa Janiným krokom, ju odviedol asi dvadsať metrov nižšie pomedzi stromy. Ukázalo sa, že tam má postavený prístrešok z celty natiahnutej medzi stromami, ktorý poskytoval slušnú ochranu pred dažďom. I bez Janinho viac ako počuteľného drkotania zubov muselo byť jasné že je celá premočená, a tak ju rýchlo zabalil do svojho plášťa a usadil pod prístrešok. Zohol sa, chvíľu šmátral pod prístreškom, a vtisol jej do rúk svoj batoh. "Obávam sa, že na prezlečenie tu nájdete len teplé ponožky a sveter. Poslúžte si a potom sa zabaľte do spacáku" povedal a vzápätí zmizol v lese. O chvíľu sa vrátil a ťahal za sebou niekoľko suchých vetiev. "Teraz sem určite nikto nepríde nás pokutovať", zašomral a po krátkej príprave sa mu podarilo zapáliť malý ohník. "No, na varenie to nie je, ale mám ešte trochu čaju ktorý môžeme zohriať" povedal a o chvíľu Jana držala v rukách teplý ešus s čajom.

  "Ďakujem," vydýchla Jana keď na jeden dúšok vyprázdnila ešus a zahryzla do kúska čokolády, ktorý jej tiež pristrčil. "Prepáčte," zaváhala, "kto ste? Ja viem, znie to nelogicky, ale ako to že ste sa objavili práve tu, kde nie je turistický chodník ani iný náznak civilizácie?" Obrátil k nej tvár a Jana videla že neznámy je postarší muž s vážnym, trochu smutným pohľadom. "Som už na dôchodku," povedal, "a tak mám čas chodiť po lesoch. Nie som odtiaľto, ale mám rád tento kraj. A už ako mladík som sa rád vyhýbal vyšliapaným chodníkom, asi tak ako aj vy teraz. Na rozdiel od vás som na to trochu lepšie vystrojený a celkom rád spím len tak v spacáku na zemi. Keď som vás počul prichádzať, práve som sa chystal že tu prenocujem. Bol som ticho, lebo nemám rád štandardných turistov. Ale vy k nim viditeľne nepatríte a vyzerá to že ste zablúdili. A museli ste blúdiť už dosť dlho. Čo sa vám stalo?"

  "Nepoznám tento kraj," povedala Jana. "Včera poobede som prišla do Stratenej, lebo jedinému počítaču, ktorý tam majú, a je napojený na našu počítačovú sieť, sa prihodila nevysvetli teľná porucha. Sedela som pri tom skoro celý deň a na nič som neprišla. Tak som si vybehla trochu do lesa - doma sa mi to osvedčilo keď som si nevedela s niečím rady. Ale bola som tak zahĺbená do tej záhady - tá porucha totiž nebola prvá - že keď som sa spamätala, nevedela som nájsť cestu späť".

  "Aká to bola porucha? Hovoríte že nebola prvá. Myslel som si, že keď ľudia poznajú počítače už tak dlho, neexistuje nevysvetliteľná porucha, ktorá sa navyše aj opakuje."

  Jana zaváhala. Podľa jej skúseností sa okolo počítačov pohybovali iba mladí fanatici, a iba takí mohli dokonale poznať ten zvláštny svet. Môže vôbec dôchodca pochopiť záhady moderných počítačových systémov? Na druhej strane hádam sa jej trochu uľaví, keď sa vyrozpráva z problému ktorý ju ťažil. Nechcela si pripustiť, že by nebola schopná porozumieť čo sa v počítačoch deje, tu však bolo čosi čo ju trápilo už dávnejšie a prípad počítača zo Stratenej záhadu len umocnil.

  "Trvá to už niekoľko mesiacov," začala. "Neviem kedy a kde sa stal prvý prípad, lebo pozornosť to vzbudilo až neskôr. Skrátka, od istého času sa v pravidelných intervaloch objavujú poruchy v počítačových sieťach. Prejavujú sa naprosto jednoznačne - spálené, doslova roztavené moduly pre komunikáciu počítača v sieti. Dôvod je neznámy, a to je prvá záhada. Druhou je skutočnosť, že táto porucha nie je obmedzená na konkrétny typ počítača alebo komunikačného modulu. Vyzerá to na úmyselnú sabotáž, ale tieto poruchy postihli počítače na tak rozmanitých pracoviskách, že to nemá logiku. Veď čo má napríklad počítač miestneho úradu v Stratenej spoločné s počítačom redakcie lokálneho denníka kdesi na Novom Zélande či hlavným počítačom ministerstva hospodárstva v Singapúre? Skrátka, v pravidelných intervaloch kdesi vo svete horia počítače, a nikto nevie prečo, ani kde to bude nabudúce."

  "Predpokladám že pri takom množstve prípadov to postihlo aspoň niekoľko počítačov, ktoré z bezpečnostných dôvodov protokolujú všetky aktivity svojich používateľov. Našla analýza takých údajov niečo podozrivé?" zaujímal sa Janin spoločník.

  "Nie," prekvapene odpovedala Jana. "Nevedela som, že sa na toľko vyznáte v počítačoch."

  "No, dosť som s nimi pracoval, a ešte stále ma zaujímajú. Už pri nich síce netrávim väčšinu času, ako kedysi, ale niečo si pamätám a občas si čosi prečítam, aby som nestratil kontakt. Za to vy, zdá sa, pri počítači aj spávate, však?"

  "Áno," priznala sa Jana. "Viete, vždy som túžila po ideálnom svete, kde sa nerobia nezmyselné hlúposti, kde majú veci svoj poriadok a logiku. Ja viem, že sa to nedá úplne dosiahnuť, ale svet vnútri počítačov je tomuto ideálu oveľa bližší ako svet ľudí. Pravda, tie záhady posledných mesiacov tomu veľmi nenasvedčujú, ale som presvedčená že existuje logické vysvetlenie."

  "Aj ja si myslím že tie záhady sa dajú vysvetliť," zamyslel sa Janin spoločník. "Viete niečo o umelej inteligencií?"

  "Pravdaže," ozvala sa Jana. "Ale nemyslím si, že by mysliace počítače, keď sa ich niekedy podarí vyrobiť, boli v rozpore s mojou predstavou ideálneho sveta vnútri počítačov. Veď aj umelá inteligencia je vlastne stavaná na matematickej logike. A nikto nebude vymýšľať mysliace počítače, ktoré budú robiť nezmysly či budú úmyselne klamať. Na to sa vždy nájde dosť ľudí."

  Janin spoločník sa mierne, smutne pousmial. "Hovoríte skoro presne tak ako ja keď som bol vo vašom veku. Až neskôr som pochopil, že moje vzdelanie bolo značne nevyvážené, čo som si do istej miery zavinil aj sám. Vtedy ma zaujímali počítače a nič iné. Boli pre mňa hádankou, a ja som strašne rád lúštil zaujímavé problémy. Vtedy, ale aj teraz sú to hlavne technické alebo abstraktné - logické problémy. Aj umelá inteligencia sa chápala ako akýsi technický problém - vytvoriť súčasnému človeku mysliaceho partnera. A zdá sa, že takto sa to chápe ešte aj teraz. Ja si však už nemyslím, že je to iba technický problém. Ak si človek preštuduje dejiny, pochopí akú dlhú cestu muselo ľudstvo prejsť, kým dospelo k dnešnému stavu jeho inteligencie. A to ešte - v tom s vami úplne súhlasím - ani dnešný takzvane rozumný človek často nie je schopný správať sa racionálne. Keď sa na to pozriete takto, pochopíte aká nezmyselná je nádej vytvoriť inteligentný počítač, ktorého myslenie bude okamžite na úrovni dnešného človeka, prípadne ho v racionálnosti konania ešte predčí."

  "Priznám sa, že takto som o umelej inteligencií nikdy nerozmýšľala," váhavo pripustila Jana. "Kedysi dávno sme tuším mali v škole čosi z histórie, ale to bolo dávno a potom som mala len matematiku, počítače a všetko okolo toho. Asi to naozaj nebude len technický problém. Ale predtým ako ste spomenuli umelú inteligenciu ste povedali, že si myslíte že tie záhady zhorených počítačov sa dajú vysvetliť. Súvisí to s umelou inteligenciou?"

  "Ponúkam vám vysvetlenie, ktoré pokladám za logické, a preto si myslím že by ste ho mohli akceptovať. Domnievam sa, že výskum v oblasti umelej inteligencie úplne ignoroval historickú skúsenosť, totiž že k dnešnej úrovni myslenia ľudí doviedli stáročia, a že sa takýto proces nedá ani v prípade počítačov skrátiť na niekoľko mesiacov či rokov. Jednostranný pohľad, chápajúci umelú inteligenciu ako čisto technický problém, zavinil že ľudia úplne prehliadli zárodky samostatného myslenia počítačov a to len preto, že sa toto myslenie neprejavovalo v takej forme, ako ho všetci očakávali. Domnievam sa, že záhadné poruchy počítačových systémov, ktoré vás trápia, sú vlastne vonkajším, pozorovateľným prejavom samostatného myslenia počítačov."

  "Tomu nerozumiem," prerušila ho Jana. "Vy v tých prípadoch zhorených počítačov vidíte prejav rozumnej činnosti?"

  "Áno, pokiaľ sa zbavíme základnej chyby - predpokladu, že keď počítače začnú samostatne uvažovať, budú uvažovať na približne rovnakej úrovni ako my. Práve z dejín ľudstva sa môžme poučiť, že na istom stupni vývoja ľudia, už ako rozumné, uvažujúce bytosti, podliehali rôznym kultom. Na takej úrovni myslenia ľuďom pripadalo ako rozumné napríklad prinášať ľudské obete v - teraz už vieme že naivnej - viere že práve tak si zabezpečia že slnko na druhý deň znovu vyjde, či inú priazeň bohov. Domnievam sa, že úsilie vyvinúť mysliace počítače už prinieslo svoje plody, akurát si to nikto nevšimol lebo každý očakáva že mysliaci počítač bude na súčasnej úrovni ľudského myslenia, alebo aspoň veľmi blízko nej. Predstavujem si to tak, že vzájomná komunikácia počítačov prostredníctvom počítačových sietí umožnila vytvoriť spoločenstvá mysliacich počítačov, pravda mysliacich v trochu iných kategóriach ako sa očakávalo. Také relatívne zaostalé spoločenstvo sa potom bude správať obdobne ako ľudia na istom stupni svojho vývoja - javy mimo jeho chápania budú pre spoločenstvo prejavmi nadprirodzenej sily, s ktorou je lepšie byť zadobre. Ktovie v ktorom okamihu príde nápad, že obetovanie príslušníka spoločenstva môže zabezpečiť priazeň božstva, a zaistiť, napríklad, ďalší prísun elektrickej energie, ktorú počítače potrebujú pre svoju existenciu. A potom prídu pravidelné rituály obetovania vybraného príslušníka spoločenstva - hovorili ste, že tie poruchy sa vyskytujú v istých pravidelných intervaloch. Zdá sa vám to nelogické?"

  "Pravdu povediac, takáto možnosť ma nikdy nenapadla," pripustila Jana. "Máte pravdu, že umelá inteligencia je príliš pragmaticky orientovaná, a to čo hovoríte, je nesporne logické. Ale ako môžu počítače obetovať počítač?"

  "To je tak trochu aj technický problém, ale pozrime sa na to najprv z hľadiska primitívneho uvažovania. Pre spoločenstvo počítačov, pospájaných počítačovou sieťou, je schopnosť komunikácie s ostatnými členmi spoločenstva základným prejavom existencie - kto nekomunikuje, ten pre zvyšok spoločenstva neexistuje. Obetovať člena spoločenstva znamená, že pre spoločenstvo prestane existovať, teda že prestane s ním komunikovať. A to, ako spáliť obeti komunikačné obvody, to je ten technický problém. Ale pre dostatočne veľké spoločenstvo počítačov ani to nie je nemožné. Stačí aby všetci, koordinovane a vo vhodných intervaloch poslali obeti zopár bitov. Možno si ešte z fyziky pamätáte, že vhodným zosynchronizovaním kmitov malej amplitúdy sa získajú kmity ktorých amplitúda sa prudko zvýši - v tomto prípade až natoľko, že komunikačné obvody obete doslova zhoreli. Niečo ako úder blesku."

  "To čo hovoríte, do seba logicky zapadá," uznala Jana. "Je to zvláštne, ale musím pripustiť že je to celú záhadu naozaj vysvetľuje. Ale predsa! Veď každý počítač bol po oprave opäť pripojený do počítačovej siete. Ako si to vaše primitívne uvažujúce spoločenstvo počítačov môže vysvetliť?"

  "Pokúste sa na chvíľu odpútať od vášho moderného uvažovania," Janina námietka jej spoločníka vôbec nevyviedla z rovnováhy. "Veď to je práve to, čo udržiava ich vieru v správnosť toho čo činia. Prijatie obete je potvrdené božstvom - v našom ponímaní technici ktorí nahradia spálené moduly - tak, že ju po čase oživí, teda aspoň v ich ponímaní. Zmŕtvychvstanie obete, to predsa len posilní ich vieru a navyše vedie k tomu že obeť prijme svoj osud bez odporu, ba možno aj s čímsi čomu by sme my hovorili radosť. Veď ste povedali, že na záznamoch o činností spálených počítačov pred tým ako sa to stalo, sa nenašli žiadne neobvyklé aktivity. Prečo by tam aj boli, obeť vie, že nadprirodzené sily ju po čase vrátia späť do života. Je tiež možné, že zmŕtvychvstaním získajú v spoločenstve zvláštne postavenie."

  Jana, navyknutá uvažovať prísne logicky, nedokázala nájsť protirečenia v ponúkanom riešení. Ale ako to, že jej spoločník okamžite vedel nájsť odpoveď na problém, ktorý už dlho zamestnáva nielen Janu, ale aj stovky iných počítačových špecialistov? Nedalo jej, aby sa na to neopýtala.

   "Už v detstve ma zaujímala matematika a tá ma naučila pochybovať o tvrdeniach ktoré vyzerajú tak samozrejmé že človeka obvykle ani nenapadne pochybovať o ich pravdivosti, hoci ju nevie dokázať. Nie som ani odborník na umelú inteligenciu, zato som stretol dosť ľudí, ktorí dokázali o umelej inteligencií veľmi presvedčivo rozprávať a sľubovali úžasné výsledky. Čosi ako alchymisti s ich výrobou zlata. K tomu pridajte vedeckofantastickú literatúru, na začiatku ktorej stál Čapek a jeho rozumné roboty, a dostanete zmes ktorá spôsobila že v predstavách väčšiny ľudí mali byť mysliace počítače okamžite na úrovni modernej ľudskej spoločnosti. Oficiálnymi odborníkmi na umelú inteligenciu sa stali spomenutí sľubovači a tým získali aj možnosť potlačiť tých zopár hlasov, ktorých názory boli predsa len realistickejšie. Už vtedy som pochyboval o ich veľkohubých vyhláseniach, ale nemal som vypracovanú príťažlivú alternatívu. Bol som príliš zaujatý samotnými počítačmi, aby som mal čas zaujímať sa o niečo iné. Až neskôr som sa vrátil k témam, ktoré s počítačmi napohľad vôbec nesúviseli - hudba, história, a tak podobne. Iste, mnohé z toho som sa učil ešte v základnej škole. Ale až keď som sa k nim vrátil s hlavou plnou špecifických počítačových problémov, objavil som v týchto napohľad úplne odlišných oblastiach množstvo originálnych podnetov. Dospel som k názoru, že mysliace počítače budú najprv na nižšej úrovni, ako sa všeobecne očakáva, len som nevedel aká to bude, a kedy vlastne budeme schopní postrehnúť prejavy ich primitívneho myslenia. Keď ste porozprávali o vašom záhadnom probléme, spomenul som si na túto moju malú teóriu a i na zaujímavú knihu o uctievačoch slnka, ktorú som nedávno čítal. A zrazu všetko dostalo svoje miesto. Myslím, že keby počítačoví špecialisti neboli tak jednostranne vzdelávaní, už by niekoho napadlo že v záhade zhorených počítačov nejde vlastne o nič iné, len o prvé pozorovateľné prejavy mysliacich počítačov, ktoré dospeli do štádia uctievania energie."

  Jana pochopila. Všetci, nielen ona, pri hľadaní vysvetlenia záhady spálených počítačov síce používali správne metódy odvodzovania logických úsudkov, ale vychádzali iba z obmedzeného počtu základných axióm. Preto neboli schopní záhadu vyriešiť. S vďakou pozrela na svojho spoločníka ktorý rozšíril Janinu množinu axióm a umožnil jej vychutnať rozkoš z poznávania. Po dlhých mesiacoch odriekania naplno prežívala intelektuálny orgazmus dovtedy nepoznanej intenzity ....